Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ukážka z knihy

19. 2. 2009

Ukážka z knihy

Okrem ich smiechu a hravej nálady ma však upútalo aj čosi iné, len som nevedela prísť na to čo. Veľmi pozorne som si prezerala Edwarda. Kožu nemal podľa mňa takú bledú, možno sa rozhorúčil pri snehovej vojne, a kruhy pod očami už neboli také výrazné. No bolo tu ešte čosi. Premýšľala som, pozorovala ich a snažila sa prísť na to, čo presne sa zmenilo.
„Bella, kam sa to pozeráš?“ vyrušila ma Jessica a pozrela sa tým smerom.
Presne v tej chvíli sa jeho oči zvrtli ku mme.
Zvesila som hlavu, aby mi vlasy zakryli tvár. No aj za ten moment, na ktorý sa nám stretli pohľady, som si bola istá, že nepozeral nevľúdne ani nepriateľsky, ako keď som ho videla naposledy. V jeho pohľade bola opäť číra zvedavosť a istá nespokojnosť.
„Edward Cullen sa na teba pozerá,“ zachichotala sa mi Jessica do ucha.
„Nevyzerá naštvane, však?“ nemohla som si odpustiť otázku.
„Nie,“ povedala Jessica. Zjavne som ju zmiatla. „Mal by?“
„Myslím, že ma nemá rád,“ zdôverila som sa. Stále som mala čudný pocit. Hlavu som si zložila na ruky.
„Cullenovci nemajú radi nikoho... teda, nikoho si nevšímajú natoľko, aby ho mohli mať radi. Ale stále na teba pozerá.“
„Prestaň naňho zízať,“ sykla som na ňu.
Zasmiala sa, no pozrela inam. Zdvihla som hlavu natoľko, aby som sa uistila, že ma poslúchla; zvažovala som použitie násilia, ak by vzdorovala.
Vtom nás vyrušil Mike, plánoval po škole na parkovisku impozantnú bitku v snehovej metelici a chcel, aby sme sa pridali. Jessica nadšene súhlasila. Z toho, ako sa pozerala na Mika, bolo hneď jasné, že by sa zapojila do hocičoho, čo by navrhol. Ja som nehovorila nič. Budem sa musieť schovať v telocvični, kým sa parkovisko vyprázdni.
Po zvyšok obednej prestávky som prezieravo upierala oči na vlastný stôl. Rozhodla som sa dodržať dohodu, ktorú som uzavrela sama so sebou. Keďže nevyzeral nahnevaný, pôjdem na biológiu. Keď som si predstavila, že budem opäť sedieť vedľa neho, žalúdok mi párkrát bojazlivo poskočil.
Nechcela som ísť na hodinu s Mikom ako zvyčajne, pretože bol očividne obľúbeným terčom pre vrhačov snehových gulí, ale keď sme prišli k dverám, všetci okolo mňa naraz zaúpeli. Pršalo a dážď zmýval posledné stopy snehu v jasných bielych stružkách popri chodníku. Natiahla som si kapucňu a v duchu som sa zaradovala. Po telocviku môžem ísť slobodne rovno domov.
Cestou k budove číslo štyri Mike bez ustania frflal.
Keď sme vošli do triedy, s úľavou som zistila, že môj stôl je ešte stále prázdny. Pán Banner chodil po triede a na každý stôl kládol mikroskop a škatuľku s preparátmi. Ostávalo ešte pár minút do začiatku hodiny a v miestnosti šumela vrava. Ja som sa snažila nepozerať na dvere a bezmyšlienkovite som si čmárala na obal zošita.
Počula som veľmi zreteľne, ako sa stolička vedľa mňa pohla, ale nezdvihla som oči od svojich čmáraníc.
„Ahoj,“ ozval sa tichý, melodický hlas.
Zdvihla som hlavu, ohúrená, že sa so mnou rozpráva. Sedel tak ďaleko, ako to len lavica dovoľovala, ale stoličku mal otočenú mojím smerom. Zo strapatých vlasov mu kvapkalo, no aj tak vyzeral, akoby práve dotočil reklamu na vlasový gél. Tváril sa priateľsky a milo, na bezchybných perách mu pohrával úsmev. Oči mal však opatrné.
„Volám sa Edward Cullen,“ pokračoval. „Minulý týždeň som nemal možnosť predstaviť sa. Ty musíš byť Bella Swanová.“
V mysli mi zavládol totálny zmätok. Čo som si to celé vymyslela? Teraz bol dokonale slušný. Musela som niečo povedať, čakal na to. Na myseľ mi však neprichádzalo nič, čo by sa hodilo.
„A-ako si vedel, ako sa volám?“ vyjachtala som.
Jemne, kúzelne sa zasmial.
„No, myslím, že všetci tu poznajú tvoje meno. Celé mesto čakalo na tvoj príchod.“
Zatvárila som sa kyslo. Myslela som si, že tam je pes zakopaný.
„Nie,“ trvala som hlúpo na svojom. „Chcela som vedieť, prečo si ma oslovil Bella.“
To ho zmiatlo. „Mám ti radšej hovoriť Isabella?“
„Nie, Bella sa mi páči,“ povedala som. „Ale som presvedčená, že Charlie, teda môj otec, ma za mojím chrbtom volá Isabella a tak ma tu aj zjavne všetci poznajú,“ snažila som sa mu to vysvetliť a cítila som sa pritom ako totálny hlupák.
„Och.“ Nechal to tak. Nešikovne som odvrátila zrak.
Našťastie pán Banner práve vtedy začal hodinu. Snažila som sa sústrediť, kým vysvetľoval, čo budeme dnes na laboratórnom cvičení robiť. Preparáty v škatuľke boli poprehadzované. Máme pracovať vo dvojiciach a roztriediť preparáty buniek zo špičky koreňa cibule podľa fáz mitózy, v ktorých práve sú, a riadne ich podľa toho označiť. Knihy nemáme otvárať. O dvadsať minút obíde triedu, aby zistil, kto to má správne.
„Začnite,“ nariadil.
„Dámy majú prednosť, partnerka?“ spýtal sa Edward. Pozrela som naňho a on sa tak nádherne šibalsky usmial, že som len ostala civieť ako idiot.
„Alebo môžem začať ja, ak chceš.“ Úsmev sa vytratil, očividne zvažoval, či som duševne spôsobilá.
„Nie,“ povedala som a začervenala sa. „Začnem ja.“
Trošku som sa predvádzala. Toto cvičenie som už robila a vedela som, čo mám hľadať. Malo by to byť jednoduché. Strčila som prvé sklíčko na správne miesto pod mikroskop a hneď som nastavila štyridsaťnásobné zväčšenie. Zbežne som preparát prezrela.
Sebavedome som vyhlásila: „Profáza.“
„Smiem sa pozrieť aj ja?“ opýtal sa Edward, keď som už dávala sklíčko preč. Chytil ma pritom za ruku, aby ma zastavil. Prsty mal ľadovo studené, akoby ich doteraz držal v záveji. Nie preto som však tak rýchlo odtiahla ruku. Keď sa ma dotkol, pichlo to, akoby nami prebehol elektrický prúd.
„Prepáč,“ zašomral a okamžite ruku odsunul. Naďalej sa však načahoval za mikroskopom. Pozorovala som ho, stále otrasená, kým si prezeral preparát ešte kratšie ako ja.
„Profáza,“ súhlasil a úhľadne to zapísal do prvého políčka na našom pracovnom hárku. Šikovne vymenil prvé sklíčko za druhé a zbežne ho prezrel.
„Anafáza,“ zamrmlal a hneď to aj zapísal.
„Smiem?“ opýtala som sa ľahostajne.
Uškrnul sa a posunul mi mikroskop.
Horlivo som sa pozrela cez šošovku, ale čakalo ma sklamanie. Do kelu, mal pravdu.
„Preparát číslo tri?“ Natiahla som ruku, ani som naňho nepozrela.
Podal mi ho, ale akoby si dával pozor, aby sa znova nedotkol mojej pokožky.
Pozrela som tak kratučko, ako to len šlo.
„Interfáza.“ Posunula som mu mikroskop, než si ho stihol vypýtať. Rýchlo doň nakukol a zapísal to. Spravila by som to aj sama, kým sa pozeral, ale jeho čisté, elegantné písmo ma odradilo. Nechcela som stránku pokaziť svojím škrabopisom.
Boli sme hotoví skôr, než sa ostatní čo i len rozbehli. Všimla som si, že Mike s partnerkou stále dokola porovnávajú dva preparáty a ďalšia dvojica má pod lavicou otvorenú knihu.
A tak mi nenapadlo robiť nič lepšie, len sa snažiť naňho nepozerať... ale márne. Zdvihla som hlavu a on na mňa hľadel, v očiach tá istá, nevysvetliteľná bezmocnosť. Zrazu som dokázala identifikovať ten drobný rozdiel v jeho tvári.
„Máš kontaktné šošovky?“ vyhŕkla som bez rozmýšľania.
Zdalo sa, akoby ho moja nečakaná otázka vyviedla z konceptu. „Nie.“
„Aha,“ zamrmlala som. „Zazdalo sa mi, že máš nejaké iné oči.“
Pokrčil plecami a obrátil sa inam.
Niečo sa však naozaj zmenilo. Živo som si pamätala sýtočiernu farbu jeho očí, keď na mňa naposledy uprene pozeral; tá farba strašne vystupovala oproti jeho bledej pokožke a zlatohnedým vlasom. Dnes mali jeho oči úplne inú farbu, podivne okrovú, tmavšiu než karamelky, ale s rovnakým zlatým odtieňom. Nedokázala som si vysvetliť, čím to mohlo byť, ibaže by klamal o tých šošovkách. Alebo som už z Forksu naozaj začínala strácať rozum.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář